Psie a ľudské duše

Autor: Diana Zsigova | 9.1.2013 o 20:06 | Karma článku: 12,03 | Prečítané:  984x

Pred príchodom vianočných sviatkov, som si vypýtala netradičný darček. Na svoj profil na sociálnej sieti som si zavesila želanie, že ak mi chce niekto darovať niečo pod stromček a nevie čo, prípadne nemá peniaze, nech skočí do najbližšieho útulku, vyvenčí aspoň jedného psíka a pošle fotku na moju emailovú adresu. Začali mi chodiť maily od ľudí, ktorých som ani nepoznala.

facebook.jpg

 

 

Ibaže tie e-maily nemali nič spoločné s mojou požiadavkou. Mojej prosbe napokon vyhovela konkrétne iba moja najbližšia rodina, potom jedna známa, ktorá útulky navštevuje pravidelne, a tiež sa mi iniciatívne ozvala moja kamarátka Češka Jitka, ktorá je v šiestom mesiaci tehotenstva a žije tiež v Izraeli. Suma sumárum – z mojich kamarátov na Slovensku (a to ich mám na Facebooku niekoľko stoviek!) sa zapojilo presne 0 (slovom NULA) ľudí.

Som sklamaná. Nemôžem síce povedať, že by som s podobným výsledkom nepočítala, veď Vianoce sú v súčasnosti predovšetkým o zhone a materiálnych statkoch (to pravé posolstvo Vianoc – pohoda, láska, štedrosť a duševné rozjímanie – sa už objavuje iba pri predvianočných potriasaniach rukami a na vianočných pohľadniciach, no práve pre ten reálny obraz uponáhľaných (Ne)Vianoc znie, pri všetkej úcte, ako bohapusté klišé), no stále som v kútiku duše dúfala, že v ľuďoch sa ešte stále ukrýva trochu viac lásky, hoci aj tej k zvieratám. V súčasnosti je oveľa zreteľnejšia láska k predvianočnému naháňaniu sa za potravinami, veď treba do prasknutia naplniť chladničku, aby bolo cez Vianoce všetko poruke. Predstava, že by sme pri sledovaní Popolušky alebo Pyšnej princeznej nemali čo dať na tanier položený na našom plnom bruchu, sa v chápaní mnohých ľudí rovná prírodnej katastrofe.

Človek sa má ale tešiť, z toho čo má a ja som bola teda rada, že aspoň moja rodina súhlasila a išla so mnou do útulku. Vyvenčili sme zopár (v týchto mesiacoch obzvlášť) studených ňufáčikov. Bratislavský útulok je krásne vybavený, ale po tom, ako nám mladý chalan vydával a preberal späť psíkov obzvlášť násilným spôsobom (kopanie, kričanie, strkanie a dokonca hádzanie psa do koterca) so slovami, že tie psy sú blbé a nemajú v hlave všetko v poriadku, som si povedala, že teda naše telavivské psíky majú väčšie šťastie a krajší, pokojnejší život.

22122012392.jpg

Venčenie v Bratislave

22122012396.jpg

Venčenie v Bratislave

Množstvo psíkov v bratislavskom útulku svedčí tiež o tom, že v Bratislave nie sú psy také obľúbené ako v Izraeli. Bratislava je oveľa menšia ako Tel Aviv, no útulok pritom disponuje štvornásobným počtom zvierat. V našom útulku v Tel Avive máme momentálne približne 50 psov. V bratislavskom útulku sa počet psov šplhá ku kapacitným hraniciam, čo je niečo vyše 200 psov.

Izrael, respektíve Tel Aviv, je známy aj tým, že sú tu zvieratá veľmi obľúbené. Na ulici bežne stretnete ľudí s dvoma psami na vôdzke. A diapazón psov je naozaj obrovský. Malé či veľké, krátkosrsté alebo dlhosrsté, hnedé, biele, strakaté, čistokrvné i miešané (tie predovšetkým). Neexistuje tu nič také ako čivavo-yorkšírsky kult.

Ľudia tu majú totiž psov preto, že obohacujú ich život, sú to skutoční priatelia a členovia rodín, a nie nejaké módne trendové prívesky. A pre psov sa tu aj mnoho robí. Psy majú napríklad aj svoju vlastnú pláž, dokonca dve. Na kilometer štvorcový nájdete štvornásobne viac zverimexov ako synagóg.

Láskou k zvieratám som sa nakazila tiež, a tak som začala pracovať v miestnom útulku. Chcem pomáhať psíkom, ktorí zatiaľ nemali to šťastie stať sa členom nejakej rodiny. Už niekoľko mesiacov som dobrovoľníčkou v miestnom útulku. Ide o mestský útulok, takže všetky výdaje, náklady na veterinára, kastrácie, krmivo a liečivá hradí mesto.

Musím uznať, že náš útulok funguje výborne aj vďaka hojnému počtu dobrovoľníkov. Prichádzame jeden- až dvakrát týždenne (niekedy aj viackrát), ale jeden plný deň je povinnosť, ktorú máme uvedenú aj v zmluve. Tá je uzatvorená s mestom, ktoré nám tiež platí špeciálne zdravotné poistenie vzhľadom na to, že na takomto pracovisku môže dôjsť k úrazu kedykoľvek.

Na čo som ale najviac hrdá, je „Adopčný deň“, ktorý organizujeme každý mesiac. Je to čisto marketingová záležitosť, ktorá ale výborne funguje a psíky vďaka nej odchádzajú z útulku do rodín. Približne dva týždne pred adopčným dňom roznosíme letáky, na web zavesíme informácie, oznam dáme aj do novín, rádia a televízie. Ľudia začnú chodiť a my sa im snažíme nájsť psíka, ktorého hľadajú. Ľudia môžu, samozrejme, útulok navštíviť kedykoľvek, ale adopčný deň je akýsi psychologický stimul, vďaka ktorému si psíkov osvojí oveľa viac záujemcov ako inokedy.

adopcnyden.jpg

adopcnyy.jpg

269783_394927980568724_1086195729_n.jpg

Adopčný deň v Tel Avive (fotografie prevzaté z: http://www.homedog.co.il)

Naozaj to funguje, a tak som dostala nápad nezištne posunúť tento skvelý nápad aj na Slovensko. V rámci svojej vianočnej cesty som sa stretla aj s veľmi milými dievčatami zo Skalického útulku. V Skalici som nikdy nebola, tak som si povedala, že ich rovno navštívim v meste a útulok si obzriem.

Na to, že útulok si vedú sami vo svojom voľnom čase s mesačným finančným príspevkom 100 eur od Slobody zvierat a prenájmom od mesta zadarmo, vyzeral útulok ako hotel pre psov. Nebyť však ďalších darcov a dobrých duší zo Slovenska, Česka a Rakúska, útulok by bol zrejme odsúdený na zánik.

Pri mojej návšteve dievčatá práve preberali objemný vianočný darček z pošty pre psíkov a mačičky. Niektoré psíky pobehovali šťastne okolo, naháňali sa. Bol to jeden zo šťastnejších dní, keď nebolo treba zachraňovať psíkov z katastrofálnych podmienok z okolitých osád. „Raz sme našli psa, ktorého takmer celý život kŕmili šupkami od zemiakov,“ vysvetluje Karolína Gažíková, vedúca Skalického útulku.

222331_437453842977027_1398633564_n.jpg

Psík, ktorého zachránili v hodine dvanástej. Momentálne už šťastne umiestnený v rodine

„Ľudia na autách, ktorí už nechcú psa vyhodia svojho bývalého spoločníka priamo pred tieto rómske osady, kde sa ďalej množia a niektoré zo šteniatok miestne deti zvyknú utýrať na smrť“ dodáva Karolína. Neraz sa im naskytne hrozivý pohľad pri odchytávaní šteniatok, prípadne keď nájdu psa na reťazi na pokraji smrti.

574563_4178557255827_1741257374_n.jpg

Šteniatko na reťazi. Momentálne už šťastne umiestnený v rodine

Pri tejto neplatenej práci má človek možnosť porovnávať ľudské a psie duše. Jedna veriaca známa mi raz vysvetľovala prečo väčšinou veriaci ľudia nemajú žiadnych psov alebo zvieratá. Vraj tí, čo majú príliš radi svojich psov sú potom naopak zlí k ľudom. Postupom času prichádzam na to, že v niečom mala pravdu, pretože ak má človek rád psov, tak sa ich snaží chrániť, pomáhať im a ja začínam chápať, že najviac im ubližujú práve ľudia.

Je mi veľakrát zaťažko sa rozprávať s ľuďmi, ktorí správanie psov nechápu, iba ich zmlátia a potom sa tým chvália na rodinnej oslave. Nedokážem byť dobrá k tým, čo mi mávnutím ruky rozprávajú o tom, ako naložili nechceného psa,  vypustili v lese a nechali ho napospas osudu. Nedokážem sa rozprávať s ľuďmi, ktorí sa na psa pozerajú len podľa jeho rodokmeňa, výzoru a trhovej ceny a nie podľa toho ako sa správa. Nechápem ľudí, ktorí psa považujú za obyčajný tovar a slúži im len ako módny doplnok na podporu svojho imidžu.

Pes je živá bytosť a má tiež svoje pocity, cíti bolesť, trápi ho samota a zlé zaobchádzanie a chce byť šťastný, pritom k tomu nepotrebuje veľa. Azda najkrajšie to bolo vyjadrené v jednej myšlienke v nemenovanom krásnom filme o psovi, kde sa povedalo približne toto: „Psovi je jedno, čo máte na sebe oblečené, v akom dome bývate a ako vyzeráte, on chce len trochu lásky. Dajte mu kúsok svojho srdca a on vám dá za to svoje celé.“

Počas niekoľkých mesiacov mojej práce v telavivskom útulku som prišla na to, že psy ani ľudia sa nemenia. Psy nás budú vždy milovať, ale mnohí ľudia – úbohé zbabelé stvorenia – ich budú stále opúšťať, preto sa ironicky nebojím, že jedného dňa nebude v útulku dosť roboty.

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Buďme všetci elitami, najlepšími v tom, čo robíme

A toto máme odkiaľ, nadávať ľuďom, čo sa o niečo snažili, čo si hodiny odsedeli na prednáškach a odučili a robia šestnásť hodín denne?

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Po fronte chce Oliver Valentovič len sprchu, pivo a pizzu.

EKONOMIKA

Najväčší mäsokombinát nepatrí do bankrotu, uznal súd

Bankrot navrhovala ukrajinská firma, nakoniec si to rozmyslela.


Už ste čítali?