Napriek tomu, že som tu už viac než dva roky, pri písaní obyčajnej esemesky si nie som istá ani jedným slovom. Po otvorení novín sa nedozviem nič nové, možno len z obrázkov vytuším aké bude počasie, ale tým to končí. Na viac lúštenia textu nemám síl. Možno by som bola viac motivovaná, keby Izraelčania neboli takí tolerantní. Vôbec im neprekáža, keď im na ich hebrejské esemesky a maily odpovedám po anglicky. Naopak, v telefóne chvália moju hovorovú hebrejčinu, za ktorú vďačím svojej predošlej práci, i keď aj v tej súčasnej naberám kvantá nových slov (prekladateľská kancelária).
Aj vďaka svojej práci som v styku so slovenskou a českou komunitou žijúcou v Izraeli. Viem, že nie som jediná. Dokonca som stretla dôchodkyňu z bývalého Československa, ktorá žije v Izraeli dobrých 50 rokov, ale pri platení účtov a čítaní úradných listov má problém, pretože úradnej hebrejčine v písanej forme nerozumie.
Ak sa chcem objednať k lekárovi, vyriešiť nefunkčný internet alebo objednať káblové televízne pripojenie, v telefóne sa ozve uchu lahodiaca úradná hebrejčina. Využijem tento priestor na to, aby som sa pochválila, že všetky vyššie spomenuté problémy som bola schopná vyriešiť svojpomocne cez telefón svojou dvojročnou hebrejčinou. Tieto jazykové schopnosti by mi ale určite nestačili na vysvetlenie teórie o predpoklade existencie Higgsovho bozónu alebo popis Heideggerovej fundamentálnej ontológie.
Slovo analfabet som si celý svoj život spájala s hanlivým označením hlúpeho človeka. Pri zmene prostredia a nadobudnutím statusu analfabet však toto slovo vnímam v celkom inom svetle. Inak vnímam aj spoločnosť, v ktorej som. Cítim, že nikomu môj status neprekáža, nikto mi nikdy nepovedal vetu: „V Izraeli po hebrejsky!“ Nikto normálny by sa to tu ani neopovážil…